...tak som sa vybral po vlastných pešo naprieč sídliskom.Po pár krokoch dom zabočil smerom k Hornádu. Kráčal som pomalým krokom po hrádzi a vnímal atmosféru toho ticha. Načúval som spievaniu cvrčkov a hukotu rieky. Vietor si pískal pomedzi listy nočnú uspávanku. Oproti mne sa občas objavovali dvojice...možno zaľúbené páry, ktoré sa držali za ruku. Možno medzi nimi bol pár, ktorý mal akési zaškrípanie vo vzťahu a vzájomným pochopením a toleranciou si to chcel vyriešiť. Zahľadel som sa na žlté hviezdy, ktorých bolo na každom paneláku, či bloku stále dosť no postupne jedna po druhej zhasínali. Každá z nich rozprávala iný príbeh, ktorí približoval životy ľudí cudzincovi, ktorý vedel pozorne počúvať.
Na schodoch pri bráne ,okolo ktorej som prechádzal sedeli ľudia, ktorým sa ich život asi nepáčil a nemajú odvahu spáchať samovraždu. Nadávali na všetko a na každého a potrebu svojho mozgu zabezpečovali jednou dávkou nikotínu za druhou. Ďalšiu skupinku rebelov, ktorí ani nevedia prečo rebelmi sú som zhliadol pred jednou základnou školou. Stretával som ich tam aj skôr, ale stále ma udivuje prečo poškoláci, flákači, výtržníci a odpad spoločnosti si dáva stretnutie pred vzdelávacou inštitúciou? Čo ich tam tak ťahá? Žeby hlad po vedomostiach? Po spoznaní okolností zistíte, že ,,základka,, je osvetlené a verejne známe miesto. Nadôvažok som tam policajtov jakživ nevidel pokiaľ nepočítam voľby do štátnych orgánov. Ja im želám nech na nich doľahne aspoň štipka toho legendárneho ducha školy.
Človek idúci sám po slabo osvetlenom chodníku sa často stáva ľahkým terčom zlodejov alebo ľuďí, ktorým bolo ubližované a teraz ubližujú oni. Rodičia stále opakujú svojim deťom, že majú byť do zotmenia doma, lebo ich zmláti nejaký vagabund alebo okradne zlodej. Čiastočne majú pravdu a veľmi sa o svojich potomkov boja. Je to však len jedna strana mince. Tá druhá je tajomnosti tmy, ktorá odhaľuje inú tvár sveta. Tá černota niekedy odkrýva tú časť osobnosti človeka, ktorú sa denné svetlo snaží zakryť.Zrazu som počul hlasnú výmenu názorov z bytu na druhom poschodí a v tom ma napadlo, či by tí dvaja to isté kričali na seba keby neboli presvedčení, že ich nikto nepočuje, že každý je už v ríši snov. Poniektorí by zaiste to isté nepovedali za denného svetla. Predsa cez deň má, každý plno práce ako docieliť aby bol ešte bohatší, úspešnejší. Urovnanie nezhôd, keď vzniknú je predsa strata času a čas sú peniaze. V diaľke som zazrel štvorček, ktorý v pravidelných časových úsekoch menil farby. Je to asi na piatom poschodí vo vežiaku pár metrov odo mňa. Hlava rodiny pozerá záznam z futbalu alebo nejaký film označení osemnástkou a smutnou tváričkou v pravom hornom rohu obrazovky. Pravdepodobne ma pri nohe fľašku piva a čumí do debny. Namiesto toho aby sa venoval radovánkam života so svojou láskou alebo sa vyspal do práce.Radšej príde s alkoholom v krvi domou, sadne do gauča a pozerá na rýchloblikajúce svetelné body vytvárajúce obraz.
Ups! Skoro som zakopol o skalu, ktorú som stretol počas mojej prechádzky. Ako tak naberám rovnováhu, všímam si bezdomovca pri smetnom kontajneri. Asi hľadá nejaký nocľah, kde by sa mohol uložiť pokiaľ nevyjde slnko a trochu sa neoteplí. Niekde hlboko v duši mam strach okolo neho prejsť a moje nohy si vyberajú, čo najväčšiu obchádzku. Vyzerá otrasne. Roztrhané šaty a dlhá brada. Niežeby som nikdy nevidel bezdomovca , ale takého ktorému chýbal zmysel života v očiach ešte nie. Prejdem okolo neho a ,keď sa rýchlymi krokmi vzďaľujem niečo sa vo mne ozve...
,,STOJ! Znovu chceš porušiť svoje hodnoty a pravidlá, ktoré si sľúbil dodržiavať pred sebou samým!,, zaznelo mi hlboko v duši. Otočil som sa a zapracovalo mi najviac svalov na tvári – usmial som sa na neznámeho pána. Pozrel sa na mňa a vyzeral akoby práve uvidel ducha. Jeho pery sa pohli a snažili sa vytvoriť úsmev. Otočil som sa a pobral sa ďalej. V mysli mi začali blúdiť myšlienky. Urobil som správne? Nemal som si ho radšej nevšímať a neposlúchnuť svoje svedomie - svoj vnútorný hlas? Možno si o mne pomyslel, že som určite blbý alebo idiot.Tak toto si môžem len domýšľať a preto som ich zavrhol. Podľa mňa som urobil správnu vec. Ten pán mal smútok v očiach a myslím, že som ho aspoň trochu potešil. Možno sa naňho dlho nikto neusmial a možno mu to chýbalo.
To sa už však nedozviem...a zostane to tajomstvom tejto noci. Keď som ráno vstal pravou nohou tak ma čakal celkom obyčajný deň, ktorý sa však zmenil na cenný list knihy života......Keď som zaspával preberal som si svoje činy odznova a mal som v duši dobrý pocit. Podarilo sa mi možno niekoho potešiť a ja som sa stal o kvapku v mori lepším človekom.
